Behanie ma baví, no behanie v horách ma baví ešte viac. A aby to nebolo iba o odbehnutých kilometroch a naplnení týždenného plánu, na mesiac október som si naordinoval dlhšie, náročnejšie a hlavne čo najkrajšie trasy na našom krásnom Slovensku. Viac o mojich výzvach sa dočítaš v článku o mojich výzvach. Prvá trasa, na ktorú som sa odhodlal bola vo Vysokých Tatrách a dovolím si povedať, že bola najnáročnejšia zo všetkých naplánovaných.

V tomto prípade som sa inšpiroval od populárnej horskej výzvy Doby Tatry. Nie som fanúšik podobných masovo-internetových súťaží, no zaujímalo ma, ktoré vrchy sú na zozname tento rok. Bol to Kriváň, Kôprovský štít, Rysy, Východná Vysoká, Slavkovský štít a Jahňací štít. Otvoril som teda mapu a pospájal si všetky vrchy v jednej, čo najlogickejšej trase. Ak by som to chcel absolvovať celé naraz, trasa by mala niečo cez 100 kilometrov a vyše 8-kilometrové prevýšenie. Oukej, tak na to (zatiaľ) nemám. Tak som si to pekne rozdelil do dvoch samostatných dní. Nečakal som dlho a pustil som sa do prvého z nich. Východná Vysoká, Slavkovský a Jahňací štít na trase dlhej 55 kilometrov s prevýšením cez 4000 metrov. To bude bolieť! 

Pred osudným dňom som pricestoval do Tatranskej Polianky, odkiaľ som mal v pláne vyštartovať. Zaparkoval som na parkovisku neskoro večer a nachystal som si všetky veci na zajtrajší dlhý deň. Potom mi nezostávalo nič iné ako zaľahnúť a čo najlepšie sa vyspať. Ak sa pýtaš, či som spal v aute, tak áno. V Rakúsku som si na to nejako zvykol a príde mi to ako super príjemný, lacný a pohodlný spôsob ako stráviť noc úplne kdekoľvek.

Pozn.: Vždy si všetko prichystám a zbalím už predchádzajúci deň, aby som sa potom ráno zbytočne nezdržiaval. Navyše si v takom prípade môžem predĺžiť spánok o niekoľko minút.

Zobudil som sa na rinčiaci budík o 4:30 a pripravil som si raňajky. Ako to už u mňa býva zvykom, raňajkujem ovsenú kašu s ovocím, orieškami, chia semiačkami a medom. Raňajkujem to už vyše roka a neviem si to vynachváliť. Dodá mi to potrebnú energiu (pomalé sacharidy a tuky), vďaka čomu nemusím dopĺňať energiu rôznymi tyčinkami asi tak prvé 2-3 hodiny aktivity.TIP: Kašu som si vždy varil, no zistil som, že keď si rozrobím vločky v studenej vode a pridám všetky ingrediencie, kaša mi chutí oveľa viac a nie je z toho taká hustá hmota. A zároveň mi to šetrí čas.

Po raňajkách som sa obliekol, nahodil všetko do batohu a okolo 5:40 som vyštartoval s polo-vybitou čelovkou na hlave.

Krajina bola stále utopená v tme a svetlo v čelovke bolo čím ďalej tým slabšie. Po chvíli úplne vyhlaslo a ja som kráčal v úplnej tme, až kým sa mi prvé slnečné svetlo nedostali pod nohy. Po 40 minútach som prechádzal okolo Sliezkeho domu. Za chrbtom mi vychádzalo Slnko a predomnou som sledoval ako tmavé a husté mračná prechádzajú na úrovni najvyšších štítov obrovskou rýchlosťou.

Pozn.: To som ešte nevedel, že v ten deň bola vyhlásená výstraha 2. stupňa voči silnému vetru s rýchlostu 110-130 km/h.

Nenechal som sa ale vystrašiť a rozbehol som sa smerom nahor. Čím vyššie som šiel, tým silnejšie fúkalo. Takmer všetky vodopády padajúce z vrchov vyfukávalol smerom nahor. Ako som prechádzal okolo Dlhého plesa, kvapky vody, ktoré vietor vyfukoval z hladiny vody sa rozniesli do celého okolia a samozrejme to neminulo ani mňa. Ranná spŕška musí byť. Zanedlho som sa dostal na Poľský hrebeň, kde sa vietor ešte o niečo vystupňoval. Mračná mi nad hlavou prechádzali naozaj extrémnou rýchlosťou.

Vedel som, že ma pri stúpaní na Východnú Vysokú čakajú strmé úseky aj s reťazami. No stále som to chcel skúsiť. Tak som sa teda začal škriabať po skalách a čo najviac sa skrývať v závetrí, ktorého tam bolo naozaj málo. Vietor narážal na skaly a ja som sa zo všetkých síl snažil udržať na nohách. Asi po piatom silnom náraze, kedy som to len-tak-tak ustál, opýtal som sa samého seba, čo tu vlastne robím a prečo to takto hrotím. Nejde o nič a nemusím nikomu nič dokazovať.

Asi 200 metrov pod vrchom som sa na pár sekúnd zastavil a zhodnotil, že mi vôbec nestojí za to, trepať sa hore v takýchto podmienkach. Tak som sa otočil a pomaličky zliezol späť do sedla. Keď som sa neskôr obzrel späť na vrch a ešte raz zazrel ako mraky prechádzajú cez vrchol, vedel som, že som urobil dobré rozhodnutie. Za niekoľko desiatok minút som sa vrátil späť ku Sliezkemu domu, kde prevládalo pekné slnečné počasie a takmer úplne bezvetrie.

Táto, povedzme nepríjemná skúsenosť ma ale neodradila. Vedel som, že cesta na Slavkovský štít nie je až taká exponovaná, takže aj keby fúkalo podobne ako na Východnej Vysokej, nebude to také nebezpečné. Tak som si ešte chvíľu užíval slnečné počasie a pokračoval smerom na Slavkáč. Podmienky boli super, až kým som sa nedostal nad úroveň kosodreviny, kde mi opäť začal robiť spoločnosť vetrík.

Hore bolo zamračné a pod nohami sa mi začal objavovať prvý tatranský sneh, no aj napriek tomu som sa na vrch dostal relatívne rýchlo. A keďže podmienky boli také aké boli, na vrchole som sa zdržal asi tak päť minút. Cesta dole bola ešte rýchlejšia a dokonca zábavnejšia. Za to vďačím spomínanému snehu, po ktorom sa dalo pekne “zkorčulovať”, čo mi ušetrilo čas a rovnako záťaž na kolená a stehná.

Dole stále prevládalo leto, tak som si vyzliekol bundu, rukavice a pokračoval ďalej. Pred sebou som mal dlhý a nezáživný úsek. Cesta z Hrebienka na Skalnaté pleso. Nezáživný hlavne kvôli množstvu ľudí, ktorí tadiaľto prechádzajú na viac dostupné tatranské miesta (Zamkovského chata, Rainerová chata, Bilíková chata, Studenovodské vodopády). A keďže nemám rád preplnené turistické chodníky, snažil som sa čo najrýchlejšie dostať na Skalnaté pleso, pretože som vedel, že tam bude ľudí oveľa menej. A tak aj bolo. Keďže lanovky nepremávali (asi kvôli vetru), stretol som tu dokopy asi troch ľudí.

Z vyľudneného Skalnatého plesa som opäť začal stúpať v silnom vetre. V nohách som mal už nejaký ten kilometrík a vietor mi čím ďalej tým viac prekážal. Po druhom silnejšom náraze vetra, kedy som sa ledva udržal paličkami na nohách, som si povedal, že sa vrátim a zbehnem to do Tatranskej Lomnice. Po pár sekundách premýšlania som sa ale presvedčil, že to dám aspoň na Veľkú Svišťovku. A potom sa uvidí.

Pozn. Psychologicky je vždy lepšie určovať si menšie, ľahko dosiahnuteľné ciele. A to nie len v športe ale vo všetkom, čo chce človek dosiahnúť.

Tak som zaťal zuby a pokračoval. Vietor mi fúkal od chrbta, tak mi bolo jasné, že akonáhle sa dostanem na druhú stranu kopca, silný vietor sa stane minulosťou. A mal som pravdu! Druhá strana bola bez vetra a navyše sa mi ukázal pekný výhľad na Zelené pleso a môj posledný cieľ.

Po takmer maratónskej vzdielnosti a necelých desiatich hodinách na nohách som nemal sto chutí škrabať sa ešte ďalších 700 metrov nahor. Pri schádzaní dole som si začal viac uvedomovať pichanie v kolenách a stuhnuté stehenné svaly. Bezvetrie mi ale zabezpečilo pozitívnejšie myslenie a ja som si zadal ďalší menší cieľ. Dostať sa na Zelené pleso. S tým, že sa dole rozhodnem, či idem hore alebo dole.

Po niekoľkých dlhých minútach klesania som sa opäť rozhýbal a po príchode na Brnčalku som mal ešte ako-takú energiu na posledné stúpanie. Čas som mal tiež super, takže som nemal žiadnu vážnu výhovorku, prečo to neskúsiť.

Po pár minútach v stúpaní som vedel, že to nebude zadarmo. Každým krokom som mal väčšiu chuť otočiť sa a ísť dole, no psychika mala dosť síl na to, aby som sa nedal ovplyvniť dochádzajúcimi fyzickými silami. Vietor na vrchu sa tiež ukľúdnil, a po vyše hodine (od Zeleného plesa) som sa dostal na Jahňací štít, kde som si po dlhšej dobe mohol sadnúť a vychutnať si výhľady. Cítil som sa šťastne-prešťastne, že som to zvládol. No ešte nebolo dobojované.

Vedel som, že mám pred sebou ešte 14 kilometrov klesania, čo po skoro jedenástich hodinách nie je vôbec ľahká záležitosť. Z vrchu som odchádzal pár minút po štvrtej a mojím cieľom bolo dostať sa na Bielu vodu ešte za svetla, takže v tomto prípade okolo šiestej. Strmé klesanie na chatu bolo dosť pomalé a tiež bolestivé (hlavne kolená), no od Brnčalky po Bielu Vodu to šlo ako po masle. Cesta je tu veľmi príjemná s ešte príjemnejším sklonom, takže sa to dalo zvládnúť aj napriek unaveným nohám.

Na parkovisku pri Bielej vode som bol presne o 18:00, a to znamenalo, že som splnil cieľ, ktorý som si hore zadal. Cítil som sa fakt super, mal som za sebou vyše 12 hodín, 50 kilometrov a nastúpaných 4800 metrov. No to stále nebolo všetko.

Najradšej by som stopol hodinky a sadol do auta, no najprv som sa musel k autu nejako dostať. Z Bielej Vody som si preto musel vyklusnúť ďalšie štyri kilometre do Tatranskej Lomnice, kde som počkal na tatranskú električku a odviezol sa späť do Tatranskej Polianky. Hodinky som stopol po dobehnutí do Lomnice s časom 12:41:45 (54km +4876m).

Aj napriek nepriazni počasia mi tento deň vyšiel na 98%. A som úprimne rád, že som si túto výzvu splnil a v zdraví som sa vrátil späť domov. Pre mňa to bol jeden obrovský zážitok, ktorý mi už nikto nevezme. Myslím, že práve takéto dni, keď je človek tak dlho sám, bez akejkoľvek podpory a navyše v takýchto nepriaznivých podmienkách, sú najlepší tréning nie len pre fyzickú ale hlavne pre psychickú (morálnu) silu, ktorú potom môže človek využiť v bežnom živote pri akejkoľvek skúsenosti prebiehajúcej mimo komfortnej zóny.

Strava a pitný režim

Počas celého dňa som okrem spomínaných raňajok zjedol 7 raw tyčiniek, ktoré si väčšinou dávam podľa pocitu. Keď mám pocit, že som dlho nič nezjedol, dám si jednu a fachčím ďalej. Čo sa týka pitného režimu, tak jeden liter neperlivej minerálky a asi dva litre vody z tatranských potokov.

Neviem, či takéto dopĺňanie živín je správne, no mne to takto vyhovuje. Každému vyhovuje niečo iné a každý si musí sám zistiť, čo funguje a čo nie. Ja sa stále učím a snažím sledovať svoje telo a jeho požiadavky. Tým som len chcel povedať, že neodporúčam ti brať si zo mňa príklad ale radšej testuj svoje telo ako uznáš za vhodné a postupom času zistíš, čo je pre teba dobré a čo nie.

Medzičasy

Tatranská Polianka - 5:40
Východná Vysoká (pod vrchom) - 7:30
Slavkovský štít - 10:45
Veľká Svišťovka - 14:00
Jahňací štít - 16:05
Biela Voda - 18:00
Tatranská Lomnica - 18:25