Filip Varga: Zázrifské pobehaňä 2022 (Report)

Report: Zázrifské pobehaňä 2022, 71 km / 2850 v.m. ---Spoiler--- tento príbeh sa netradične zameriava na nebežeckú časť pretekov je Based on true events a hovorí o tom ako sa skupina bežcov nevedomky voviedla do encyklopedického príkladu, toho ako si rozmrdať pretek. Udalosti sú ako mozaika pozliepané z necelistvých pamäťových stôp viacerých účastníkov.

Zoznam porušených pravidiel v skratke: 1. pred pretekom nepožívajte alkohol – checked, 2. ak si aj troška šupnete, v žiadnom prípade to nemôže byť kombinácia 5-6 pív z cca 4-rmi koniferkami – checked, 3. pred pretekom a viacmenej aj celkovo neaplikujte tabakové výrobky, ak aj áno, doneste si vlastné, aby ste ich ako socky nepýtali od náhodných ľudí okolo – checked, 4. v žiadnom prípade nespite pred pretekom menej ako hodinku a pol – checked, 5. na štart sa dostavte každopádne v triezvom stave – checked. 6. bežecký batoh si pripravte v kľude večer vopred, aby ste vedeli čo v ňom máte - checked.

Dej sa začína v Žiline. Po dlhej dobe sme sa stretli ja Lenka, Stanko, Martin, Bohuš a Dávid. Partia pri ktorej človek nemusí trénovať brušné svaly, lebo sa smeje non-stop. Túžba sadnúť si v tejto partii k pivku niekde v meste bola neprekonateľná, načo čakať na deň po preteku, však dáme max. dve a pôjdeme spinkať. Každý mal v hlave časy, ktoré chce dosiahnuť...zúročiť odbehané km a také bežné kraviny. 

Vyrážame. Lenka našla podnik, kde pozná majiteľa (koho by nepoznala...), domovská atmoška a milý majiteľ robia svoje a po druhom pivku hádže Lenka s Bohušom neverbálnu komunikáciu, z ktorej vzišlo ďalšie kolo. Tu musím dodať, že Lenka tento beh s nami súťažne nebežala a tak nemala žiadne morálne zábrany a Bohuš, ako menej vetrom ošľahaný ultra bežec a mladý bujak na Insta-výslní, podlieha jej alko-šarmu. Nieže by sme sa my ostatní až tak bránili. Ani sa človek nenazdal a na stole pristálo ďalšie pivko aj spolu s borovičkou a neskôr ďalšou. Lenka ako naša bežecká mamka neostáva svojej povesti nič dlžná a vybavuje od náhodných hostí putovnú...no oné hen...aj sa to hanbím povedať...no ani zrnko tabaku neostalo nazmar. Tu na seba s Bohušom pozeráme a hovoríme si, že toto je Breaking point...ako vysvetľuje Jaro Nohavica v Roku Ďábla...vieme, že ak prekročíme tento povestný rubikon, bude to zlé...zdráhame sa dlho...no a cca po 0,7 sekunde do seba lúpeme ďalšiu konifer mágiu. Dávida som doposiaľ až tak dobre nepoznal, ale zisťujem, že jeho vlna je aj našou vlnou. Tito lito vito...

Nakoľko Martin a Stanko spia u Alex a zvyšok u Lenky, a zajtra nás predsa čaká pretek, ukončujeme párty, (ne)zodpovedne sa poberáme domov. Niektorí. Osud a mestská zástavba mesta Žilina nám však do cesty postavili bar Emócia. Chceli sme ísť na byt k Lenke, ale prapodivná a starobylá gravitačná sila nás vcucla dnu, ako nejakých kamionistov na Slovnaftskej. Ostáva tvrdé jadro Lenka, Bohuš, Dávid a ja. Následný dej, už nebudem rozvádzať, niečo si treba nechať aj pre seba...ale denné menu pivčo, boro a tabak ostalo v trende. Bože....
No a ako Milan L. povedal v jednej hre....“tak sme si tak, ako by som to tak slušne povedal, vypili....no a potom takí najebaní sme šli spať domov.“ Čas 1:30 ráno, budíček 04:00 hod..

Spali by sme spali dačo veru...ale mladšie ročníky zachvátila potreba dialógu...sparing nerez a neskôr keramika. Krásne na ultra kamošoch je, že pri tých všetkých vyhrotených situáciách čo spoločne zažijete, nikomu nepríde vyrušujúce, že sa so stoickým kľudom bavia traja bežci o rôznych ultra projektoch a 0,7 metra vedľa od Vás zvracia štvrtý kamoš do umývadla... len ho zavše vecne skontrolujete, či nie je dehydrovaný, resp. neumiera a následne keď zaspí zložený pri sprchovacom kúte v kúpeľni, ho prikryjete a hodíte mu pod hlavičku výstieľku a debata pokračuje ďalej. 

04:30 budík. Odspatá cca hoďka. Ide sa behať. Nastáva organizovaný chaos. Bohuš spí...05:05 sme mali vyraziť do Zázrivej... Bohuš stále spí. Neviem čo si balím do batohu, cápem tam veci naslepo... našťastie rutina a telo vie čo robiť. Preblesk 05:08 a Bohuš stojí pri nás komplet pobalený a oblečený na beh. Bizardné na celej situácii je, že mi neprišlo bizardné, že Bohuš kráča na registráciu po Zázrivej o 06:00 hod. ráno bosí.

Tu stretávame Alex a Stanka. Alex ako morálna podpora hneď zahlási: „Bože chlapci, z Vás riadne tiahne...“ Poteší...hanbím sa za seba, chcem cestovať v čase a povedať môjmu o 8 hodín mladšiemu ja: „si už úplný retard?“
No nič...na štarte dávame jednu „šťastnú“ selfie, kde vyzeráme ako z albumu, po elektronickom zvuku foťáka, zas nahadzujeme pravé ztrhané a životom zničené tváre a ide sa na vec. Ospravedlňujem sa všetkým kamošom a známym z behu, ktorí sa mi prihovorili a chceli pokecať a ja som sa zmohol len na nerozvinuté vety a miestami citoslovcia.

Je tu štart. Bežím. Je dusno a teplo. V hlave sa nastavím tak, že je to vlastne moja výhoda...lebo skôr vytriezviem. Nastavujem sa tak, že ak prežijem prvých 16 km, už dám všetko. Je to hrozné...fakt. Ale idem...zaslúžim si to utrpenie, tak mi treba. Môj očistec skrátka predstavuje 71 km a finiš je rozhrešenie...tak si to nejako upratujem v hlave. Hlava ja mocný pán a naozaj sa to po prvej občerstvovačke láme a mne sa začína bežať v celku fajn. Neskôr sa dozvedám, že Bohuš to zabalil na 12 km...nechápem prečo...

Kríza prichádza pod vrchom Minčoľ – niekde medzi 40-50 km, už ani neviem...asi som práve vytriezvel a začína highlight dňa. Myslel som si, že to balím. Na občerstvovačke si sadám pod stolík s jedlom a len zdvihnutými ručičkami na slepo habem po cole a čipsoch, ustarostená slečna sa ma ujíma a položí čipsy vedľa mňa na zem s vetou „kľudne si to tu polož a papaj ako taký havko“...nie je mi do smiechu a zároveň sa strašne ujebávam na sebe...je to ako alternatívna realita. Je mi všetko jedno, kto ma obehne, kto nie...ale očistec musí byť ukončený...vypil som 2 poháre coly, 2 poháre nealko piva, 0,5 l nealko radleru, zjedol všetko čo sa dalo a ako taký vypasený moriak sa tackám ďalej. V bruchu žblnká, riťka hovorí, že toto nenechám len tak, ale je mi lepšie...

Od tohto momentu morálneho víťazstva sa mi začne behať lepšie a lepšie, dobieham väčšinu bežcov, ktorý ma obehli s ľútostivým výrazom na občerstvovačke. Asi sa aj čudujú, ako ich tá ľudská troska, rozplácnutá pod stolom, môže obiehať. V duchu mám malý škodradostný úsmev.
Cieľ. Rozhrešenie. End.

Za mnou dobieha v parádnom čase Alex...klobúk dole, na to, že takúto vzdialenosť ešte pretekovo nešla. Následne Dávid a po ňom Martin, ktorí šiel celý deň light skrz zranený členok a iné neduhy.

V cieli moji kamoši Lenka, Stanko a vygrcnutý Bohuš (a nemôžem opomenúť fakt, že povzbudzovali a podporovali fakt celý deň, kde sa dalo), s ktorými sa fakt úprimne šťastne privítam. Mám ich úprimne nadovšetko rád.

No a čo na záverečné posolstvo uviesť...môžem čestne uviesť, že čo som v piatok posral, som si v sobotu odsral...na kvapkách môjho potu muselo vykotiť nejednu lienku. Už si takýto štart nechcem nikdy zopakovať, človeka škrie, že to mohol zabehnúť o XY minút lepšie a užiť si niektoré veci viac. A celkovo, takéto veci k športu zrovna nepatria a ani nerazím túto filozofiu. Ale na druhej strane ani nič neľutujem, na tento víkend budem spomínať ešte dlho. V živote sa skrátka vyskytnú privilegované chvíle s priateľmi, keď všetko zapadá a Ty vieš, že takýchto v živote nie je ako noviel zákona o dani z príjmov. A tie sú neplánovanými perlami, o ktoré sa niekedy skrátka musíš pobiť s osudom a uchmatnúť si ich pre seba.

Filipa môžete sledovať na Instagrame.