Začalo to jednoduchou myšlienkou pri pohľade na kalendár, kde svietili dva štátne sviatky v jednom týždni. Hmm. Síce som si sľúbil, že si dám aspoň mesačnú prestávku od zahraničných výletov, no takáto príležitosť (vziať si tri dni dovolenky a mať deväť dní volna), sa jednoducho musí využiť.

A ako to u mňa chodí, vždy to začína prezeraním leteniek. Samozrejme tých najlacnejších. Po asi piatich minútach hľadania, som objavil let do talianského mesta Perugia. Nikdy som o tomto meste nepočul, tak som ti otvoril mapu a začal hľadať, kde to mesto vlastne je a hlavne, či je v okolí niečo zaujímavé. Mám na mysli hory.

Pamätám si, ako sme sa na zemepise učili o Apeninskom polostrove a apeninskom pohorí, no popravde, nikdy som nemal dôvod zisťovať, aké hory tam vlastne sú, aké sú vysoké a ako vyzerajú. Tak som investoval trochu času (asi tak 15 minút) do prieskumu a v priebehu ďalšej pol hodinky bol plán výletu na svete.

Hneď po vystúpení z lietadla som si uvedomil, že to tu bude náročnejšie, ako som si predstavoval. Teplota bola asi 37 stupňov v tieni a vzduch bol dusný a nedýchateľný. A to som priletel večer, len pár minút po ôsmej.

Druhá vec, s ktorou som rátal, bolo prespanie na letisku. No letisko bolo maličké a k dispozícii bola iba jedna letisková hala vo veľkosti väčšej detskej izby, takže táto možnosť neprichádzala do úvahy. Nevadí. Lesy ani v parky v okolí letiska bohužiaľ neboli, tak som nasadol na autobus a presunul sa do mesta.

Samozrejme bez plánu. Stále som ale bol odhodlaný spať niekde vonku. Vystúpil som, na mape som si našiel veľký park resp. zalesnenú oblasť a vydávam sa na prieskum. Po príchode som bohužiaľ zistil, že to nie je park, ale prímestská džungla, plná hmyzu, kríkov, rastlín, hadov, pavúkov, mačkovitých šeliem, varanov a Tarzanov. Aspoň mi to tam tak pripadalo. Pokus číslo dva (spať vonku) nevyšiel, preto si idem nájsť ubytovanie ako normálny človek.

Booking. Najlacnejší hotel. Rezerovať. Hotovo. Aké jednoduché. Do desiatich minút som bol ubytovaný v izbe, kde bolo stále asi tak 30 stupňov. Nejakým zázrakom som mal stále energie na rozdávanie, tak som sa hodil do bežeckých vecí a šiel na pár minút preskúmať úzke nočné uličky mesta Perugia.

Času mám dosť, takže vstávanie bez budíka. Vlak mám až o jedenástej. Tak som sa pomaly prešiel na stanicu, videl ďalšie perudžiánske uličky, sadol na vlak a nechal sa viesť. Nič zaujímavé. Možno len to, že som bol vo vlakoch asi štyri a pol hodiny a vystúpil v meste L’Aquila, ktoré je hneď pod horami. Hmm. Nie, nie je to zaujímavé. Aj keď pod horami stále bolo neznesiteľné teplo.

Dobre a teraz tá zaujímavá časť dnešného dňa. Prvý beh v Apeninách. Mojim cieľom bolo v podstate dostať sa len bližšie k vyšším horám. Naplánoval som si tak 22 kilometrov s prevýšením cez 1200 metrov. Nič strašné, no v tom teple a veľkým, cca 8kg batohom na chrbte som nemal ani chuť hýbať sa. No veď skúsim a keď mi to nepôjde, zbehnem do najbližšej dediny a niekoho stopnem.

Kilometre utekali. Slnko pomaly ale isto zapadalo a na hrebeni začal pofukovať vetrík. Tým mi odpadol jeden problém a začalo sa mi behať naozaj lepšie. Príroda bola krásna, výhľady parádne. Prebehoval som pomedzi stáda pasúcich sa kráv a neskôr dokonca aj koní. Dokonca som stihol aj upokojovať dvoch salašníckých psov a v závere si užiť výhľad na očarujúci západ Slnka. Úplna krása!

Dobehol som na miesto, kde boli okrem hotela a lanovky aj reštaurácie. Tak nabieham do jednej z nich, objednávam cestoviny a za odmenu degustujem lokálne pivká. Jedna otázka ale vysela vo vzduchu. Kde budem dnes spať? Tie dve pivká mi to rozhodovanie trošku uľahčili, preto som nemal problém prejsť asi 150 metrov od reštaurácie za malý domček vedľa hlavnej cesty, kde som nafúkol karimatku a rozložil spacák. Do pár minút som o sebe nevedel.

Aby som sa vyhol pekelnému počasiu, zobudil som sa už o štvrtej ráno. Pobaliť veci, prezliesť sa, hodiť do seba niečo malé a vyrážam smerom na najvyšší vrch Apenín s názvom Corno Grande. Celá trasa na vrch plus zbeh na chatu, kde dnes prespím mala mať necelých 13 kilometrov, no s prevýšením takmer 2000 metrov. Vravím si, veď to bude v pohode.

Od začiatku sa mi šlo nejak ťažko. Málo spánku? Alebo únava z posledných dní? Neviem, no nešlo sa mi úplne príjemne. Na druhej strane, nemal som sa kam ponáhľať. Tak som dával ľavú nohu pred pravú a naopak.

Pomaly ale isto som si užíval krásne ranné výhľady na okolité vrchy, vrátane skalného masívu, na ktorý som sa chystal. Pozerám naň z diaľky a rozmýšlam nad tým, kde tam môže byť turistická trasa. Veď to je celkom strmé. Výhľady boli krásne, chuť behať som ale nemal. V podstate som ani nebehal. Len kráčal a užíval si prítomný moment až kým som neprišiel pod samotný skalný masív. Poďme na to!

Kilometer a pol s prevýšením necelých päťsto metrov. Oukej, veď zažil som aj horšie. Prvá polovica bola v pohode. Síce trochu expované a strmé, no nič, na čo by som nebol zvyknutý. A potom to prišlo. Takmer kolmá stena s jednou špárou a na nej turistické značenie. Ha ha ha. No určite. Skúsil som to radšej vedľajšou skulinkov, ktorá bola už na pohľad jednoduchšia. No stále to bola skalná stena, na ktorej turista asi nemá čo robiť.

Čo tu vlastne robím? Prečo som tu šiel? Späť sa ísť už nedá, tak jediná cesta je smerom hore. Čo ak to bude ešte horšie? No popravde, otázok som mal v hlave milión. Ale pokračoval som. Asi po sto metroch podobného terénu som preliezal cez užšiu cestičku, ktorá sa každým krokom zužovala. Tam to bolo asi najhoršie. Hlavne kvôli tomu, že som tam šaškoval niekoľko minút. Prečo? Zasekol som sa tam s batohom. Snažil som sa ho zhodiť z ramien, no tiež som sa musel držať za čo najlepší chyt, keby sa mi náhodou šmykli nohy. Mordoval som sa tam asi celých 7 minút, kým sa mi to podarilo.

Takýmto spôsobom som sa po dlhých hodinách dostal na samotný vrchol. Pýtal som sa turistov, ktorí piknikovali na vrchu, čo to bolo za cestu. Odpoveď bola len nechápavé kývanie hlavou a vysvetlenie, že cesta, po ktorej som šiel je alpinistická, čo znamená, že je najkratšia a najstrmšia. Ahaaa, no super. Tak od dnes som alpinista.

Po krátkom kochaní som zbehol posledný kilometer a pol dnešného dňa na horskú chatu Refugio Carlo Franchetti. Ako odmenu za tento športový výkon som si dal tipujte čo. Pivko predsa!

Budíček, raňajky, zaplatiť pobyt a idem na to. Dnes to bude o zostupovaní. Tak idem dole. Po skalných cestičkách, sem tam po reťazách, potom po lúke bez vychodeného chodníka, kde som videl také druhy hmyzu ako nikdy predtým. Neskôr zbeh po lese okolo starých kamenných kostolíkov. Keď tak píšem tieto vety, nebolo tu fakt nič zaujímavé. Možno tie výhľady naokolo, ale tie bohužiaľ neviem opísať písaným textom.

Po zbehnutí dole ale prišla sranda. Pri toľkých zklesaných kilometroch som úplne zabudol na to, že aj to dnešné stúpanie bude mať niečo do seba. Ale na to som si už nejak zvykol. Nastúpaných osemsto metrov na piatich kilometroch je už štandard. Ale v tom teple to dá zabrať.

Pri zbehávaní po príjemnej kamenistej ceste na mňa začal pískať týpek s prázdnou krosnou a snažil sa ma dobehnúť. Tak som spomalil a začali sme sa rozprávať. Pýtal sa on, pýtal som sa ja a vysvitlo, že je to hlavný organizátor Ultra Trail Gran Sasso, ktorý sa tu organizuje v budúci víkend. No aká náhodička. Tak sme sa pekne porozprávali, vymenili kontakty a dohodli, že sa budúci rok vidíme na pretekoch. Juhuuu.

Čakalo ma ešte jedno jemné stúpanie a následne dlhý zbeh do mesta Assergi, odkiaľ som sa plánoval presunúť autobusom do mesta L’aquira, kde prespím. Ani jeden z týcho plánov nevyšiel. Busy nechodili, resp. jeden mi preletel okolo zastávky bez zastavenia. Tak som začal stopovať. Akonáhle som zodvihol ruku, hneď mi zastala dodávka. A zhodou okolostí a šťastia to boli dvaja taliani, s ktorými som bol ubytovaný hore na chate. Náhoda? Vôbec! Tí ma vzali do mesta, bookol som ubytko a čakal na check-in.

Od začiatku sa mi komunikácia s majiteľom ubytovania nepáčila, potom sme si zavolali a v telefóne bol tiež divný a neochotný. Oukej ty talianik, ku mne zlý nebudeš. Rezerváciu som zrušil a len tak zo zvedavosti som začal zisťovať, či dnes večer náhodou nejde autobus do Ríma, odkiaľ v sobotu letím domov.

A ide! Kúpil som si lístok, presunul sa na stanicu a odniesol sa do Ríma. Ešte po ceste som našiel ubytko, kde som sa ubytoval hneď po príchode. Toto teda vyšlo!!

Ponaučenie z dnešného dňa znie. Treba byť flexibilný, nefixovať sa na jeden plán a ak je niekto k tebe nepríjemný, nebav sa s ním a zruš rezerváciu. Cestovanie je aj o improvizácii a toto bol čistý freestajlo. A v konečnom dôsledku to bola ešte lepšia alternatíva, ako pôvodný plán.

Rím. Wuhuu. Mesto. Wau. Dnes som zistil, že klimatizácia na izbe je super vec. A tiež že pred checkoutom si človek dokáže obzrieť celé mesto a vidieť všetky dôležité pamiatky. Fontánu, koloseum aj výhľady na mesto. Pekných sedemnásť kilometrov po mačacích hlavách. Bleh.

Tie dve hodiny mi ale úplne stačili. Po opustení ubytka som dal pizzu a presunul sa ďalej. Veď už som v tom meste celú večnosť (cca 4 hodiny). A keďže letisko, z ktorého zajtra odlietam je neďaleko pobrežia, dnešným jediným cieľom je vymočenie nôh v mori. Veľmi príjemné schladenie v takom horúcom počasí. Tam som ale tiež dlho nevydržal. Dal som posledné jedlo dňa, prešiel sa na letisko Fiumicino a dal sa do letového režimu.

Tak a to by bolo. Sedím v lietadle a rozmýšlam nad tým, že to bol jeden z najzaujímavejších a najprestrejších tripov, aký som absolvoval. A všetko, mám na mysli úplne všetko vyšlo podľa plánov a predstáv. Niečo som pobehal, videl krásne hory, ochutnal dobré jedlo a aj navštívil mestá, v ktorých som predtým nebol. Hodnotím na jedničku a Apeniny odporúčam všetkými desiatimi. Vidíme sa pri ďalšom tripe!