Počas posledných týždňov som mal pocit, že sa potrebujem vyšťaviť. A to po fyzickej aj psychickej stránke. Najlepší spôsob ako to spraviť, bolo naplánovať a absolvovať trasu, ktorú som nikdy predtým nedokázal odbehnúť. Ako prvá mi napadla tá magická vzdialenosť - 100 kilometrov, ktorá pre mňa bola doteraz nedosiahnuteľná. Aspoň pri poslednom pokuse. Preto som sa rozhodol, že to teraz dám. A navyše úplne sám. Bez podpory, občerstvovačiek a kamarátov. Vymyslel som si teda trasu a stanovil si termín.

Nechcel som behať len tak, z bodu A do bodu B. Tak mi napadlo, že si skúsim spojiť dve najväčšie mesta východného Slovenska. Po zakreslení hrubého návrhu trasy a následných malých úprav to vyšlo úplne dokonalo. Presne 100 kilometrov. Trasa teda začala na Hlavnej ulici v Košiciach, a cez Kysak som sa dostal na Hlavnú ulicu v Prešove, kde som sa otočil a vracal sa cez Obišovce späť na košickú Hlavnú (celú trasu nájdeš na konci článku).

Vyštartoval som pár minút pred treťou ráno, takže presne podľa plánu. Behanie nočným mestom je fakt zážitok. Žiadne autá, žiadni ľudia. Po pár kilometroch som sa dostal do temného listnatého lesa, v ktorom bola úplna tma. Pochopiteľne. Prvú hodinu som si to celkom užíval. Po nejakom čase sa ma ale zmocnil divný pocit. Nemal som vôbec chuť stretnúť akúkoľvek divú zver ani nič, čoho by som sa mohol zľaknúť, preto som sa snažil robiť čo najväčší hluk. Kým som vládal, tak som vydával rôzne zvuky, spieval som, bučal som. Keď som tieto hlasové cvičenia nezvládal udýchať, začal som búchať paličkami aspoň každých 200 metrov. Keď ma už aj to prestalo baviť, pustil som si nahlas hudbu a ďalej sa sústredil na beh.

Po vystúpaní pod Vysoký vrch som zistil ďalšiu zaujímavú vec. Myslel som si, že behanie v tme iba s čelovkou je nepríjemná záležitosť. No vieš, čo je ešte horšie? Behanie v tme iba s čelovkou a v hmle. V tomto prípade sa 90% svetla zastaví (a rozptýli) asi 20 cm pred zdrojom svetla, čo v praxi znamená, že vidíš asi na vzdialenosť 20 centrimetrov. V tej chvíli som chcel byť čím skor v Kysaku, tak som zrýchlil a okolo pol šiestej som tam úspešne dorazil.

Hneď ako som opustil mesto a dostal som opäť do lesa začala skutočná nočno-ranná divočina. Behám behám, žiadna hudba, žiadne kričanie, spievanie ani búchanie a tu zrazu po pravej strane cesty vidím dve svietiace oči. Pár metrov za nimi vidím ďalšiu dvojicu svetielok. Ani mi nestihlo docvaknúť, čo to môže byť a dve srny odbehli späť do hĺbky tmavého lesa. Neprešiel som ani 100 metrov a po pravej strane chodníka vidím ďalšie svietiace očiská. V momente ale zmizli v temnote a za pár sekúnd sa objavili o desať metrov ďalej. Na to sa opäť stratili v tme a objavili sa na druhej strane cesty v ešte väčšej diaľke. Nakoniec zmizli a už som ich viac nevidel. Doteraz neviem, čo to mohlo byť.

Po vyše štyroch hodinách som sa dočkal. Na oblohe sa objavilo svetlo a ja som vedel, že od teraz sa mi bude bežať oveľa lepšie. Tento pocit ešte vystupňovalo prekvapenie v podaní ranných lúčov slnka, lesa a hmly, ktorá sa pomaly ale isto strácala. Ťažko opísať to svetelné divadlo slovami, no myslím, že fotografia nižšie hovorí za všetko. Tento pohľad ma nabil energiou a ja som úspešne dobehol do centra Prešova. Na hodinkách som mal 55 kilometrov a vyše sedem hodín aktivity.

Prvé, čoho som bol v Prešove schopný, bolo nájsť aspoň pol metrový múrik a bez hanby si lahnúť na zem. Múrik som využil na uvolnenie nôh. Takto, s vyloženými nohami som ležal asi 15 minút, úplne bez pohnutia. Neviem, či to bol iba placebo efekt alebo to fakt zabralo, no cítil som sa oveľa lepšie. Chvíľu som si ešte poležal a pred tým ako som sa pustil do druhej polovice tohto zájazdu, vychutnal som si špecialne home-made zeleninové rizoto. S poloplným žalúdkom som sa po 30 minútovej pauze postavil na boľavé nohy a vybral sa späť do Košíc.

Asi na 70. kilometrovi som sa stretol s ďalšou komplikáciou. Musel som prejsť krížom cez rieku, no mostík, po ktorom prechádzala turistická značka bol spadnutý a zavalený stromami a kopou odpadkov. Pravdepodobne spôsobené potopami z posledných týždňov, poprípade z minulých rokov. Hľadal som možnosti ako prejsť, no žiadna rozumná neexistovala. Tesne pred tým ako som sa rozhodol prebrodiť rieku, som dal šancu spomínanému odpadkovo-stromovému spadnutému mostíku. Tak či tak som ochotný sa namočiť, tak aspoň sa pokúsim ostať suchý aspoň jednou nohou.

Dával som pozor na každý jeden krok, aby som sa nezošmykol do vody. Asi po 10 minútach precízneho a pomalého posúvania, som sa dostal na druhú stranu a to úplne bez namočenia. Bol som na seba hrdý, že ani takáto situácia ma nijak neovplyvnila a zvládol som ju úplne dokonalo. Najväčšia sranda na tom bola, že asi 200 metrov nižšie som z diaľky videl nový most, cez ktorý sa bez problémov dalo prejsť. No nič, aspoň som si spravil radosť a trochu som sa odreagoval.

Posledná prestávka. Sedemdesiatdeväť kilometrov na hodinkách a moje nohy pomaly ale isto končili. Vyložil som si ich opäť aspoň na pár minút, dojedol som rizoto a odhodlával som sa na posledný 21-kilometrový úsek. Strašne sa mi nechcelo. Myslím, že to bolo z veľkej časti tým, že som sa sústreďoval na to, koľko mám ešte pred sebou. Namiesto toho, aby som sa sústredil na prítomný moment a užil si poslední kilometre. Po pár minútach presviedčania sa, som si ale uvedomil, že čím skôr vyrazím, tým skôr dorazím do Košíc. A momentálne nechcem nič viac ako to už mať za sebou.

Desať kilometrov pred Košicami som mal prechádzať cez poslednú dedinu - Družstevná pri Hornáde. To som ale nevedel, že najprv budem musieť prejsť cez rómsku osadu. Vo chvíli, keď som to zistil, som si povedal, že celú časť musím prebehnúť a za žiadnu cenu nemôžem zastaviť. Akonáhle som sa dostal z lesa na ulicu plnú rómov, bol som najväčším stredobodom pozornosti.

Držal som si svoje tempo a prebehol som cez húfy ľudí. Jeden chlapec sa ma stihol opýtať: “Ujo, možeme behať s vami?”. “Jasné, poď”, odpovedal som. Tak sa pridalo ku mne asi desať ďalších detí, na čele s mojim novým pacerom. “Ujo, ale ja vás predbehnem”. “No skús to!”, odpovedal som. V tom momente sme zrýchlili tempo z 6:15/km na 4:55/km. Takto sme odbehli necelý kilometer. “Ujo, ja už nevládzem.” “Nevadí. Bol si super. Ďakujem!”, odpovedal som mu. Chlapec a ostatné deti sa vrátili späť a ja som pokračoval ďalej v rýchlejšom tempe. Po chvíli som si uvedomil, že za posledných 30 kilometrov to bol môj najrýchlejší úsek. Vďaka tomu som pochopil, že mám v zásobe ešte dostatok fyzických síl na to, aby som úspešne odbehol aj zvyšných deväť kilometrov a ukončil toto moje stovkové vystúpenie.

V závere som nemal chuť behať a najradšej by som odkráčal až do cieľa. No povedal som si, že aspoň dva posledné kiláky si poctivo odbehnem. Keď som sa približoval ku dómu sv. Alžbety, uvedomil som si, že mi nevychádzajú kilometre. Tak som si na záver musel dať ešte jedno kolečko okolo Národného Divadla a pribehol tam, kde som začal. Hodinky som stopol na vzdialenosti 100 kilometrov s výsledným časom 14:22:39.

Po pár dňoch regenerácie a spracovávania celej stovky si myslím, že mi to vyšlo úplne dokonalo. Najviac spokojný som ale kvôli tomu, že po dvoch dňoch od absolvovania takejto vzdialenosti som opäť schopný vyklusnúť bez bolestí kĺbov a svalov. Pamätám si, ako som sa po prvej (neúspešnej) stovke nevedel postaviť na nohy a so schodami som mal problém ešte ďalší týždeň.

A to ma teší úplne najviac. Vidieť pokrok a progres na samom sebe je najlepšia motivácia, akú človek môže mať. A ja mám po každom behu a každej výzve stále väčšiu a väčšiu chuť behať a posúvať svoju fyzickú aj psychickú úroveň.

Pri takejto vzdialenosti som si nejakým spôsobom musel zabezpečiť pitný režim a stravu. Čo sa týka vody, vedel som, že po ceste nemám veľa možností doplniť si vodu a nechcel som sa na to vôbec spoliehať. Preto som si zadovážil dvojlitrový vak na vodu. Spolu s fľašami som mal k dispozícii 3 litre čistej vody a nedopĺňal som ani raz.

Z poslednej skúsenosti som vedel, že okrem sladkých tyčiniek budem potrebovať aj nejakú normálnu stravu. Deň pred výbehom som si teda uvaril zeleninové rizoto. Ryža je totiž pomalý sacharid, ktorý ti dodá energiu. Navyše to nie je “ťažké” jedlo, z ktorého by mi bolo zle. Samozrejme k rizotu som si pribalil asi 10 rôznych raw tyčiniek od rôznych výrobcov. Predsa, nech to mám pestré. Počas behu som ale zistil,, že vo väčšine z nich bola hlavná zložka kokos. Preto už nechcem kokos vidieť aspoň dva týždne.