Transylvánia 102 km, 6500 v.m. (Rumunsko, Južné Karpaty).
---Spoiler--- Následný obsah môže obsahovať skutočnosti spôsobilé odradiť, ba až morálne zneistiť, nádejných bežcov od účasti na tomto ináč skvelom preteku (ale nie...viete, že vždy dramatizujem)
Takže...kde začať...ako sme sa zhodli s mojimi spolubežcami na trati: Martinom a Stanom, to čo sme zažili za jeden deň, ako by sa odohrávalo týždeň. Bolo to tak prudké striedanie podmienok, okolia, charakteru trate a počasia, že mám pocit, ako keby som bežal tri rôzne stovky.
Štart malebný. Všetko ako má byť, až na to, že sa mi nepodarilo ráno o 04:00 hod. vytoto...prúser (bodaj by). Brucho bolí...ale navadí. Braňo Zigo vypálil tempo asi 4:30/km a strácam ho v dohľade, hneď si poviem, že je teda všetko ako má byť a bude to hádam pekný deň. Človek potrebuje istoty. Po 10 km máme nastúpaných asi 1400 v.m., nôžky brnia a začínajú šípiť, že toto nebude len tak halaba... medzi 13tym a 17tym km nás trasa zaviala do žľabu typu Ostrva pri Popradskom Plese, ale o niečo strmšieho a dlhšieho. Tak si idem hore vo vláčiku a hanbím sa oddýchnuť si, aby som nezdržoval iných performerov... priebežne sa ľutujem a odháňam myšlienky na to, že ako do boha idem odbehnúť ďalších cca 82 km, keď už teraz potím krv. V tom vedľa mňa prebehne pes... áno... nerobím si srandu... proste pes, orech, neviem odkiaľ sa vzal...výška asi 2100 m.n.m. a on si ide vedľa mňa a predbieha ma, sklon asi 60% (dôkaz foto nižšie).
Hlava neberie...každopádne som zabudol, že som sa mal ľutovať a myslím na psa, odkiaľ prišiel, čo tu tak žerie, kde žije...a zrazu som hore... vďaka Dunčo. Vybiehame na vrch Omu (2500 m.n.m.) len preto, aby sme zas zbehli niekam do lyžiarskeho strediska a zas naň vybehli z inej strany. Niekde medzi stretávame Braňa (Branislav Zigo), ktorý značkuje Rumunské teritórium za svoje, pridávam sa k nemu a rozširujem Slovenské dŕžavy na tomto úseku. Braňovi sa dnes nebeží ideálne a ide si svoje tempo a tak sa rozdeľujeme.
34 km za mnou. Ťaháme sa ja a Martin a máme za sebou 3400 v.m..
Pri predstave, že máme za sebou tak 1/3 preteku a bežíme to v plnom nasadení 7,5 hodiny mi budíky v hlave kapitulujú a hovorím si, že to takto nemôže ísť ďalej. Isto nás musí čakať nejaká pohodová pasáž, kde sa človek troška zotaví. A JEB 4 km zbeh ako z hororu. Terén na výber pri sklone asi 60%: sneh, snehová spadnutá lavína, mokrá tráva, blato, lavína z odtrhnutej pôdy, šutre, potok normal, potok topiaci sneh a iné lakocinky. Trasu veľmi nevidno, nakoľko je pod snehom alebo odtrhnutá/zalavínovaná a organizátor na vrchole kopca konšpiračne hovorí lámanou AJ, že ak chceme, nemusíme robiť cik caky ale si to môžeme struhnúť kolmo dole, že to je aj tak jedno. A tak klesáme. Paličku som skoro zlomil dva krát a zachránila ma pred asi 200 metrovým kĺzaním do doliny, pri pohľade na po štvornožky chodiacich bežcov po snehu sa uisťujem, že nikdy nepôjdem na takýto pretek bez paličiek, zvážim aj dva páry. Proste ich v tej chvíli milujem...chcem mať s nimi deti.
Tak sme to zbehli, nasledovala konečne krajšia behateľná pasáž (jedna z mála, lebo sme netušili čo nás čaká). Prišli prvé prehánky, áááá osvieženie, aké fajn. Občerstovačka...tu sa pristavím pri celopretekovom probléme. Som začiatočník a ultra benjamínek, čo si čo tu naivne pobehajkoval na SR a zažil zopár pretekov, ale všade a vždy bola Kola alebo aspoň Pepsi/Radler...hoc čo s bublinkami. Bol som v tom, že to je štandard všade, že Kola je globálna a všemocná a ono nie. Na žiadnej občerstvovačke na pitie nič, len voda a jonťák. WTF? Veď to k...a sŕkam už 12 hodín do seba... Kde sú cukre? Kofeín? Po čom si poriadne odrgnem, alebo odbehnem za kriačok? Nič...(Pepsi mali na prvý krát na 82 km aby som im nekrivdil). S Martinom sme mimo trate v zúfalstve prepadli miestny lyžiarsky bar, kde mali v chladničke Pepsi plechovky. Mal som pri sebe len rezervnú bankovku 100 lei(asi 20 EUR) a pán mi nemal vydať...no keď videl naše zúbožené výrazy ako hľadíme na tú plechovku ako Frodo na prsteň, keď ho mal hodiť do Hory osudu, povedal, že to je na účet podniku a daroval nám ju. Neverili by ste, že existujte 330 ml tekutého šťastia deleno dva (ja a Martin). Chcem mať deti aj s tou plechovkou šťastia. Moja Sárka v Banskej Bystrici ani netuší, že už mala na ceste dvoch potenciálnych súrodencov... Vychlomtali sme ju a bežíme ta het. Radosť žiť.
Nasledoval ďalší kopec Piatra Arsa (1800 m.n.m.). Naberáme českú posádku – Mareka, s ktorým to nakoniec ťaháme na koniec. Zmráka sa...ale stále fajn. Bežíme cez pasáž, kde je rieka a bežec ju musí asi 10 krát prebrodiť. Kreativite sa medze nekladú. Martin miestam hádže šutre do vody a robí priechod, uplatnil by sa na vodných dielach... Nasleduje dlhý zbeh (posledný behateľný toho dňa) a začína opäť stúpanie na horu First Aid Point (opäť 1800 m.n.m), sadá hustá hmla a orientácia bez gpx navigácie je viacmenej nemožná. Nevidíme na 10 metrov a to organizátori nasekali asi každých 50 metrov blikajúce svetielka bielej a červenej farby. Nevidno ich. Zdvíha sa vietor, začína pršať, nahadzujeme nepremokavé bundy, rukavice, čiapky. Prudko sa ochladilo... Tu sa k nám pridáva ďalší náhodný okoloidúci slovák na trati Fero Kaňa, ktorý to s nami potiahol do konca.
Vybiehame nekonečný kopec a zbiehame počas neustáleho dažďa dole. Zbehom sa to nedá nazvať. Všade blato, blato, potoky blata, ale ešte ako tak v hustom skupenstve. Predposledná občerstvovačka v teple, do konca cca 18 km. Teplá pizza, pekné baby, čaj, polievka...von sa rozprší tak, že pri pohľade von a cez plece na oázu šťastia sa tisnú slzy do očí...ale vyrážame... pridáva sa Janka Žuffová, ktorá nás dobieha. Stúpame na posledný väčší vrchol: CP Gutanu (okolo 1600 m.n.m.) a tu začnú šľahať blesky a hromy. Rátam sekundy medzi bleskom o hromom a matika vychádza zle... miestami dve sekundy, jedna, niekedy krásnych päť.
V hlave mi ide otázka, prečo nás do tohto organizátori pustili... vedia čo sa tu deje? To ozaj ideme vystúpať na hrebeň? Bál som sa...ozaj, že áno. Navrhujem, či nepočkáme niekde pod vrcholom v lese ale kolektív ma prehlasuje a ideme ďalej. Pri každom blesku a hrome si hlasno zanadávam „do pi...e tam“, stane sa to mojou mantrou, manifestom... symbolom prežitia. Búrka, zrejme pohoršená z môjho slovníka (isto sú búrky multijazyčné) sa posúva o kopec vedľa a necháva nás prejsť. Z tohto dôvodu si ex post skromne privlastňujem záchranu niekoľko desiatok ultra bežcov na scéne, ani nevedia, že ja som ten rain man, čo odohnal búrku...
Nasleduje finálny kolísavý zbeh o dĺžke asi 10 km do cieľa. Zbehom sa to ale nedá nazvať. Je to skôr šmýkanie prudkým kopcom po blate, zachytávanie sa o stromy, konáre, paličky, každý 5ty krok noha vo vzduchu. Potoky vody a blata obmývajú nohy. Všetko premočené. Uvedomujem si, že som už asi 7 hodín mokrý, je mi zima, nohy mám napriek nepremokavým ponožkám totálne rozmočené, telo napriek bunde so stĺpcom 30 000 dačoho aj tak premočené. Nastáva situácia, že musím bežať do cieľa čo najrýchlejšie, lebo tu zamrznem. A tak sme s Martinom tesne pred koncom trocha ušli Ferovi aj Janke. Martin to zvládol o 3 minúty lepšie a tak končí v cieli ako najrýchlejší slovák na trati s celkovým umiestnením v TOP 20 celkového poradia a 9tym miestom vo svojej kategórii s časom 21 hodín a 14 minút a ja na 23. mieste celkového poradia a 10tym miestom v svojej kategórii s časom 21 hodín a 17 minút. Spravíme v cieli jednu povinnú fotku, berieme do ruky každý po jednom víťaznom pive (slováci...) a utekáme na apartmán. Každá sekunda von sa rovná väčšej zimnici.
Až ráno sa dozvedáme, že po poslednom pretekárovi s časom 27 hodín a 48 minút, ktorý dobehol na 61 mieste organizátori stopli celý zvyšok preteku pre búrky. A tak zo štartovacieho poľa 203 bežcov na 100 km dorazila do cieľa necelá
tretina.
Som rád, že naša výprava: ja, Martin a Stano sa v tejto množine nachádzala a že sme ako tak hájili slovenské farby, verím, že zo cťou, aj keď je jasné, že ak by Maťa Oravca poslúchalo koleno, šľahol by to tak o 4 hodiny a viac skôr.
Zároveň som nesmierne rád, že som mohol spoznať celebrity z podcastu LAJF, ktoré prišli z oblasti, pre ktorú názov neexistuje (len svetová strana = východ) Sašku a Bohuša. Príprava pred pretekom bola s nimi priam „retiazkujúca“. Zároveň som vďačný, že po dlhej dobe som aspoň na krátko stretol Jožka Okuliara, ktorý rovnako super odbehol 50 km trať. Samozrejme gratulácia Janke a aj Vande k pódiu.
Zhrnuté a podčiarknuté to bola fakt divoká jazda. Za jeden deň som prežil to čo niekto zažije za 5 rokov života. Na hlbšie dno fyzických a psychických možností som si ešte asi nesiahol. Miestami to bolo magické, miestami tragické a miestami dosť hlúpo riskantné...neviem či by som riskoval ešte niekedy znova takto...predsa len mi doma spí jedna už takmer 6 ročná láska môjho života. Každopádne chcem na záver pozdraviť Iča tam hore, ktorý tu už bohužiaľ nie je, a ktorý si tento report neviem či prečíta (neviem ako to má FB s licenciou tam hore). Veľa som na teba myslel počas behu a vždy mi dodávalo silu pomyslenie, že môžem byť rád, že môžem bežať... a tak som bežal...
