Hard as a Ro( c )koš, 54 km, 3770 v.m. (Strážovské vrchy, 4 x vrch Rokoš z rôznej strany), útok na ženský FKT
---Spoiler--- následný obsah môže vyvolať u bežeckých kolegov, ba aj širšej verejnosti dojem, že k bežeckým projektom, idee športu, zdravej rivalite, myšlienke Kalokagatie, pristupujeme poniektorí (ja + Lenka Sent ) freevolne, bohémsky, dokonca týmto ideám sem tam hádžeme pomyselnou smradľavou teniskou do tváre, ale opak nie je pravdou...je to tak...
Projekt sa zrodil presne ako projekty, ktoré organizuje Lenka (pojem „organizovať“ tu naberá úplne nový sémantický rozmer). V nedeľu ráno po Malofatranskej 100vke padla reč, že sa ide Lenka s Ivkou Líškovou prebehnúť na tejto trase...čuduj sa svet, bola to presne tá istá sobota, kedy ma Lenka zavolala liezť na Kalamárku. To mi nevychádza...dopytujem detaily... Lenuška uvedomujúc si svoje naplánované dve nespojiteľné aktivity, opäť zaimprovizovala a vymyslela super nápad, že tak pôjdem s nimi, vyštartujeme o 4:00 ráno, zabehneme dajme tomu ženské FKT a poobede lezieme. Sound good to me.
Následne začnem uvažovať... že vlastne mám nohy na srajdu z MF100, pri skúšobnom zbehu mi vnútorné stehná cukajú jak gurtne na preťaženom vozíku a že už som vlastne pánko vo veku, kedy si zaslúžim hýčkanie a opateru, nie kktiny bežať po 6tich dňoch po MF. No ale Lenuška na mňa nezabudla a píše či to platí...ja samozrejme, že dobre. Páni s krízou stredného veku nevedia ženám povedať nie vo všeobecnosti...Hovorím si nevadí, ide Ivka...ak nebudem vládať...
Trasa križuje vrch Rokoš 4 x – po prvom výstupe sa rozplácnem na vrchu, rozložím si oddychový kútik a zbehnem to s babami dole na koniec. Bude aj beh aj oddych... Tito Lito Vito... V štvrtok sa dozvedám, že Ivka nejde, bolí ju koleno... plány sa menia, musím to bežať celé, nenechám v tom Lenku samú. Cítim sa smutne, vidina zajebávania je fuč, ako aj vidina prvého spoločného behu s kalibrom typu Ivka... a to som sa kvôli nej aj oholil (nepotvrdím ani nevyvrátim, že je reč o brade).
Píšem Lenke či vie aspoň ako je to tam s vodou a tak, aký hydrovak si brať, či prípadne stačia len soft-ky a podobne. Lenka na to, že nevie, ale má v pláne to zistiť. Obaja sme v tej istej sekunde vedeli, že za a) to v skutočnosti zistím ja + vlastne aj všetko organizačné s tým spojené, a za b) Lenka podprahovo vediac o bode a) už od toho momentu nič nezisťuje a nerieši. Ale tak zas musím uznať, že si dokázala nahrať trasu gpx do Coros hodiniek 2 dni pred behom... na jej pomery intergalaktická príprava (väčšinou to býva 15 min. pred).
Piatok pred behom: rozniesli sme si naše nachystané občerstovačky do okolitých dedín (miesta zbehov) a pekne ich poskrývali dúfajúc, že ich na druhý deň nájdeme...išli sme na istotu a tak sme na sáčky s poľnou okrem iného uviedli „PS: Ježiš ťa vidí.“ To by malo odradiť od scudzenia každého.
Následne sa ubytuvávame v Omastinej v malebnom penzióne, kde majú otvorenú terasu s výčapom...fuck! padla kosa na kameň, stretla Vierka dierku...slečna Doňa Mati / zároveň výčapníčka nám podáva kľúče od izby, ale vysvetľujeme jej, že najprv vypijeme jedno pivko hneď takto v úvode, potom nám dá kľúče - ubytujeme sa a medzi tým, nech rozčapuje rovno ďalšie... na výkon sa musíme pripraviť. Detaily z nasledujúcej časti dňa zverejniť nemôžem... ale pri dvoch pivkách to neostalo a aj Philip Morris by z nás mal radosť... teda neviem ako Philip ale Filip radosť mal. Fajn večer.
Taktika ráno bola jasná... prvý výbeh na Rokoš sme nazvali „detoxikačný“. Vzájomne sme sa zhodli, že to vôbec neberieme vážne a buď tam šlahneme proste mega ženský čas, alebo to pôjdeme na socky 14 hodín a budeme sa zaondievať kde sa dá. Nič medzi neexistuje. Prvý výstup na Rokoš Lenka postupne mení farby ako dúha... ja jej vysvetľujem, že „to sa poddá“. Ešte dva – tri behy s takouto prípravou a telo si zvykne.
Prvý Rokoš za nami, vypotení sa dostávame do raušu a obaja nabiehame automaticky do svojej bežeckej rutiny, kde každý vie, čo treba robiť. Kde si môže dovoliť ľutovať sa a kde nie. Zvyšok už len tak v krátkosti. Lenka kaká, stojíme. Bežíme hore, mám krízu a la stehno z MF100. Lenka ťahá. Nasleduje moje nové magnéziové znovuzrodenie, dostávam z hora nové pomyselné nohy a ťahám ja. Výhľady prekvapivo nádherné v zbehoch, nie na samotnom vrchole.
Neflákame sa, do hora sa snažíme ísť rýchlochôdzou v tempe, zbehy bežať ale neprepalovať s ohľadom na naše lečo nohy z MF, bežať všetky rovinky a aj väčšinu naklonených roviniek (na jeden škodradostný úsmev od Lenky pred takouto, nikdy nezabudnem). Povinné foto na určených miestach. Ináč sa nezastavujeme na Rokoši takmer vôbec, okrem úvodného blúdenia a pochopenia vzájomného križovania trasy na vrchole, ktoré na hodinkách s navigáciou vyzeralo ako epileptický záchvat gpx satelitu.
Posledný zbeh poznamená moja boľavá oblička, ktorá prešla mojim samodiagnostickým testom, kde som vyhodnotil, že ak nemočím krv, je to oukej. Oblička to zvládne. 2 km pred koncom ešte hádžem papuliaka, aby sa mi rátalo. Lenka ma aj poľutuje, dokonca cítim, že to bolo úprimné a tak som nejaký celý dojatý a rozflákaný a bežíme do cieľa. Čas rovných 9 hodín a nejaké sekundy. Paráda. Cesta vedie rovno do krčmy. A tu report radšej ukončím.
Nasledoval pekný víkend so spaním pod holým nebom pod Detvianskou Kalamárkou, zadymenou oslavou Stankových narodenín, v spoločnosti ľudí, ktorých som si za krátky čas veľmi obľúbil (Stanislav Kulich + Bohuš Antoška) a mojou lezeckou prvotinou, kde ma Lenka istila a ja som sa prekvapivo cítil bezpečne.
Leni ďakujem za super čas. Bolo to dokonalo nedokonalé. Neviem, či sme zabehli nejaký extra dobrý čas, ale aspoň sme sa kráľovsky nasmiali a to je oveľa viac.
No a čo na záverečné posolstvo uviesť...neberte sa príliš vážne, v skutočnosti málokoho zaujíma, čo robíte... (sorry mamka, teba som nemyslel...)
